Duchovné slovko

Duchovne slovko na 12 ikonostasovych prazdníkiv

1. Roždestvo našoho Hospoda Isusa Christa (25.XII.)

(Braťa), kolí príšov čas, Boh poslav svojoho Syna, kotryj sja narodív iz ženy i byv posluchňanyj zakonu, žeby odkupív tych, kotry suť pid zakonom, i tak my bylí príjaty za syňiv. A zato, že s'te synamí, Boh poslav do vašych serdc' Ducha svojoho Syna, kotryj kaže: „Avva, Otče!" Už tody ty ne sluha, no syn, a kiď ty syn, tody i nasľidník Božyj, čerez Isusa Christa (Gal 4, 4-7).

V jedňim monastyrju majuť interesnyj obyčaj: Na Roždestvenny svjata sobi braťa monachy ne kupujuť darunky, no na Svjatyj večur upečuť velíkyj kolač i porižuť ho na falatky. Každyj monach sobi voz'me jeden, ale ne zjisť ho. Dasť ho bratoví - monachoví. Každyj tak ďistane z druhoj ruky. Je to simbol vzajemnoho porozumľiňa, obdarovaňa, pomoči i ľubví.

2. Bohovyjavľiňa (Bohojavlenije) Hospoda (6.I.)

No kolí sja pojavíla blahodať i ľubov našoho Spasíteľa Boha, spasív nas ne pro ďila spravedlívostí, kotry s'me robílí, no pro svoje míloserďa, a to kupeľom novoho zrodu i obnovľiňa Svjatym Duchom (Tit 3,4-5).

Bytí čolovikom je velíka i svjata rič. Ľuďska prírodnosť je misce, kotre sobi vybrav Boh, žeby sja odkryv ľuďam a oní v sobi perežyvalí joho jestvovaňa. Každyj čolovik, kotryj sja narodíť do toho svita, dotuľať sja Boha čerez svoju Božu podobu i obraz. Stavať sja to i tohdy, kiď Boha ne poznať, ne uznavať, ne viríť v ňoho.
Kozmos i zvirjata proslavľajuť Boha Sotvoríteľa čerez svoje jestvovaňa, a to podľa Božoho planu i nakazaňa. Čolovik je sposobnyj vece - Proslavľatí Boha svojim rozumom i slobodnov voľov i tvorítí ďila pro Hospoda Boha. Je ale potribne, žeby samoho sebe posvjatív čerez „ kupeľ novoho zrodu i obnovľiňa Svjatym Duchom".

3. Kvitna neďiľa

O ňič perestrašeny ne starajte sja, no v kažďij molítvi i pros'bi ďakujte i vypovidajte svoji prošiňa Bohu.I Božyj pokij, kotryj perevyšuje každyj rozum, naj chraníť vašy serdcja i vašy dumky v Isusoví Christoví (Fil 4,6-7).

Psichika čolovika je od počatku nastavlena tak, že dobro mať bytí odminene a zlo pokarane. V ťim duchu sja vytvorív nahľad i na Božu spravedlívosť. Boh dobrym pomahať a pidlych karať. Dokincja jedna z Božych pravd tot nahľad aplikuje i na vičňisť: Boh je spravedlívyj Sudcja, kotryj spravedlívym Carstvo nebesne daruje, no pidlych karať vičnov pohybeľov.
Žyvot ale svidčiť, že je to komplikovaňišyj problem. Kolo nas umerajuť i nevínny ľude: prí avtohavarijach, na chvoroty, prí ubívstvach, u vojnach...
Porozumítí tomu je ťažše i ťažše, bo našy dumky suť čim dale tym vece ne christijanizovany, no materijalizovany. Stračame istotu, že vičnyj žyvot je krasšyj jak žyvot zemnyj... že Božyj pokij perevyšuje každyj rozum ...

4. Svjata neďiľa Paschy – Velíkdeň

Teofile, peršu kníhu ja napísav o všytkim, što začav Isus robítí i učití až do dňa, kolí čerez Svjatoho Ducha apostolam, kotrych sobi vybrav, dav zapoviďi i vozňis sja na nebo. Jim po svojim terpiňu (na kresťi) mnohyma pravdívyma dokazamí svidčiv, že žyje. Pojavľav sja jim štírídcjať dňiv i bisidovav iz níma o Car'stvi Božim (Ďila 1,1-3).

Svitle voskresiňa našoho Hospoda sja začinať slavítí takzvanov Voskresnov utreňov, bo Christos voskres iz mertvych pered rozvídňiňom. Svjaščeník z narodom vychodíť z chramu i robľať kolo ňoho obchod. Simbolizuje príchod žen - mironosíteľok ku hrobu Spasíteľa, žeby pomazalí aromatičnyma oľijamí joho ťilo. Pered dverjamí chramu sja ľude zastavľať i radostno spivajuť: „Christos voskrese ..." Suť peršyma holosíteľamí radostnoj novíny o voskresiňu Spasíteľa. Svjaščeník v znaku kresta označuje dveri cer'kví na znak toho, že Christos nam čerez svoju smerť na kresťi otvorív dveri nebesnoho Car'stva, i z narodom vchodíť do chramu.
Vchoďať z tmy do svitla - z carstva smertí, do Car'stva nebesnoho.
Toto je pravdíva tvar' Paschy!
Z tmy vojtí do svitla, z chaosu do pokoja, z hricha do bezhrišností, z nenavístí do ľubví, zo žaľu do radostí, z nerozumností do mudrostí.

5. Voznesiňa Hospoda

Toty, kotry bylí z ním, zvidovalí sja joho: „Hospodí, ci už teper' naverneš car'stvo Izraiľu?" Odpoviv jim: „Ne vaša starosť znatí časy i roky, kotry príjduť tohdy, kolí zachoče Otec', no vy príjmete sílu, jak zyjde na vas Duch Svjatyj, i budete mi svidkamí v Jerusalími, v ciľij Judeji i Samariji i (vsjahdy), až na kraj zemľi" (Ďila 1, 6-8).

Christos v svojij odpoviďi apostolam hovoríť o kinci svita. Tot príjde tohdy, kolí zachoče Otec'. Ikona Voznesiňa Christa zobražuje sceneriju, de Christos je v svitľij chmari anhelamí nesenyj do neba. Taku ikonu mame i my, v našij cer'kví, na ikonostasi. Dachto z ďitej mi poviv, že Christa veze do vičností kozmična loď...
Iste je, že svitložara Christa je prevelíkov tajemnosťov našoj viry i vičnoho žyvota. Robme i žyjme tak, žeby s'me sja raz i my stalí joho svidkamí.

6. Sošestvije Svjatoho Ducha

Tohdy nastav iz neba velíkyj huk, jak by sja zorvala tuča, i napovnív cilyj ďim, de oní síďilí. I pojavílí sja nad níma jazyky, jak by iz ohňa, rozďilílí sja i zistalí nad každym iz ních. A Duch Svjatyj napovnív všytkych i začalí hovorítí v mnohych jazykach, jak jim Duch dav vypovidatí (Ďil 2, 2-4).

V jednych českych novínkach v staťi Rodínnyj krb bylo napísane, že moderna žena sja mať staratí o zdravu vyžyvu rodíny, mať športovatí, mať bytí dobrov maťirjov i manželkov, mať nakupovatí jidla zdravy a tuňi ... Nakonec' je tam reklama na krištalovy pohary i kurz krasokorčuľovaňa ...
Ňič by na ťij staťi ne bylo čudne, kiď by ... ne byla napísana v 1930 r. !
My sobi dumame, že žyjeme v supermoderňij dobi. No skorše tu ide o modernizaciju našoho praktičnoho žyvota jak o modernizaciju ľuďskoho rozdumovaňa. Už v storočach pered namí ľude znalí zadefinovatí što je potribne pro ľuďskyj žyvot. No toty dumky ne znalí zrealizovatí globalno.
Technika sja za posľidňich 100 rokiv rozvínula do čudesnych rozmiriv. Z mobilom i internetom už znajuť narabľatí skoro všytky babky ...
A tu je misce na opros: I duchovne - religijne poznaňa zaznavať v mysľach ľudej taku revoluciju?
Pravdívo odpovidame : „Naisto ňi!"
Nasľiduje dalšyj opros: „Što z tym?"
Odpoviď je jasna:
Poky huk Svjatoho Ducha kolo nas budeme trímatí lem za prírodnu tuču, a jazyky Svjatoho Ducha lem za prírodnyj oheň, zistaneme hluchoňimy.

7. Roždestvo Presvjatoj Bohorodíci (8.IX.)

(Braťa), dumajte o sobi tak, jak Isus Christos (Fil 2,5).

Prečista Ďiva Marija je Maťirjov Žyvota. Narodíla sja do toho svita, žeby dala žyvot Žyvotu. Je nepríjateľkov každoj smertí. Ne možeme od ňoj prosítí žyvot, žeby my s'me mohlí rozdavatí smerť!
Dobru postaršu virníčku - christijanku prívezlí do špytaľa na operaciju. Poťišyla sja, bo na izbi, de jej dalí, ležalo vece žen a i jedna moloda, z ružančikom v rukach. Veľo z ňov ne nabisidovala, bo takoj jej bralí na operačnu salu.
„Naj nas všytkych chraníť Prečista Ďiva Marija," zašepkala bohobojna žena. „Svit išči ne je takyj zlyj, kiď molody ľude sja moľať ružančik."
„Paňi, ne choču vas zasmutítí, ale musju vam dašto povistí", ozvav sja z kuta izby dajakyj žeňskyj holos. „ Tota paňi, što jej teper' bralí na operaciju, išla na interupciju. Z ružancjom v rukach ..."

8. Vchod Presvjatoj Bohorodíci do chramu (21.XI.)

(Braťa), i Staryj Zavit mav zakony o bohoslužiňu i zemnu svjatyňu. Perša byla zbudovana tota časť svjatyňi, v kotrij byv svičník i prestol iz posvjačenyma chľibamí. Ona sja nazyvala svjata (Jev 9,1).

Leonardo da Vinči nad všytko ľubív svoju mamku. Byv jej vďačnyj za žyvot, bo kiď by ne byla bohobojna i micna duchom, nígda by sja vin ne narodív. V svojich zapískach Leonardo píše, že joho maťir' jak 16 ričnu znasílnív dajakyj veľmož. Za ženu sobi jej ne vzjav, a tak dakotry ženy jej nahvarjalí, žeby sobi dala plod odobratí. No ona sja navestí ne dala a ďitínku rjadňi vynosíla i porodíla. Boh jej žertvu odminív tak, že obdarovav jej syna genijalnym maľar'skym talentom.
Kiď Leonardo začinav maľovatí dajakyj svij novyj obraz, vse poviv: „Hospoď Boh tvoríť, i ja mam tvorítí."
Každyj čolovik sja može statí zemnov svjatyňov Boha - chramom Svjatoho Ducha. No ne smije perestatí vytvorjatí dobro.

9. Blahoviščiňa Presvjaťij Bohorodíci (25.III.)

(Braťa), tot, kotryj posvjačuje i toty, kotry suť posvjačovany, všytky pochoďať od jednoho (Otcja). Zato Isus sja ne haňbíť nazyvatí jich bratamí, kolí povidať: „Imja tvoje zvistuju bratam, v Cer'kví tebe budu chvalítí." Poťim: „V ňim budu matí naďiju." A znova: „Smoť, tu ja i ďití, kotry mi dav Boh." (Jev 2,11-13).

Krištof Kolombus na svojij plavbi do Ameríky sja jednoho dňa ostrašyv, že zabludílí a čekať jich smerť na morju. Zato sja každyj deň zo svojima namorníkamí molív ružanec a prosív Božu Mamočku o pomič. Stalo sja. Ščastlívo prístalí na suchij zemľi. O paru dňiv, pro zlato i mamonu joho namorníky ubívalí ľudej...
Kiď vira pro čolovika sja stane jakovs' magijov a perestane bytí dobrov novínov, perestane bytí i naďijov.

10. Striťiňa Hospoda (2.II.)

Kiď by sja dala nabyti dokonalosť čerez leviťske svjaščenstvo, bo pid ním narod ďistav zakon, našto by bylo potribne, štoby byv postavlenyj inšyj svjaščeník na sposob Melchisedeka? Ci bylo by malo nazvatí joho na sposob Arona? A tak, kolí sja miníť svjaščenstvo, musíť sja minítí i zakon (Jev 7,11-12).

Pro peršych christijaňiv byv prazdník Striťiňa Hospoda vyrišiňom dilemy midži Starym i Novym Zavitom. Prečista Ďiva Marija ide do chramu požertvovatí Bohu svoho syna i príjatí obrjad očiščiňa. Ona, Prečista, nemusíla toto robítí. Ide pro posluchňanosť Zakonu. Peršy christijane sja ale prosílí: „Do jakoj miry mame my, virujuči v Christa, dotrímovatí ustanovľiňa Staroho Zavita?" Apostoľskyj sobor v Jerusalími v r.50 na čeľi z apostolom Petrom ustanovív, že christijane majuť dotrímovatí desjať Božych zapovidej, ale ne musjať sja davatí obrizatí a dotrímovatí žyďivsku disciplinu zakazanych jidel.
Zakon byv danyj čerez Mojseja, no blahodať i pravda čerez Isusa Christa (Jo: 1.17).

11. Pokrov Presvjatoj Bohorodíci (1.X.)

Odkolí to je tak zavedžene, do peršoj častí svjatyňi vchodílí svjaščeníky odpravľatí bohoslužiňa, no do druhoj, raz za rik, vchodív sam archijerej, a to nígda ne bez krovlí, kotru požertvovav za sebe i za províny naroda (Jev 9,6-7).

Kiď stary slavjane kiď zbudovalí ďim, zasadílí kolo domu stromy : lípy, buky, duby, berezy.... Virílí, že stromy suť vjazany na žyvoty domašňich. Kiď strom vysochnuv, abo do ňoho udarív perun, ľude hovorílí: Dachto v rodíňi umre...
Jasno, byla to fantazija predkiv. Ale ... pro nas christijaňiv je obraz stromu žyvota OBRAZOM CHRISTA. V ťiní Marijinoho plašča nígda ne vysochne.

12. Zasnuťa (Uspenije) Presvjatoj Bohorodíci (15.VIII.)

Zato joho Boh pidňav nad všytko i dav jomu imja nad všytky imena, žeby sja na imja Isus poklonílo každe koľino tych, što suť na nebi, na zemľi i pid zemľov; i žeby každyj jazyk na slavu Boha Otcja vypovidav: Isus Christos je Hospoď (Fil 2.9-11).

Mať smerť svoju tvar'? Je besprizorna? Je to lem opak žyvota?
Jedno je iste: Najde sobi každoho. Joan Damaskin napísav: „Vídžu holy kostí i prošu sja: Chto z ních je car'? Chto bidnyj? Chto spravedlívyj, chto hrišník?"
Choc' sja vídíť, že je besprizorna, ona mať svoju tvar'!.
Na pohrobi monacha jem víďiv, že níchto z braťiv monachiv ne plače. Na pohrobach sviťskych ľudej vídno dašto inše - tam plače každyj. Monachy ňi. Ne zato, žeby ne ľubílí brata! Zato, bo smerť mať pro ních tvar' NAĎIJI.

Zostavív o.Krajňak

Святый „постонько“

Таке названя Великого пасхалного посту єм чув на русиньскых селах Лабірщіны з уст многых вірників зо старшой ґенерації. А тото названя ся мі барз любить, бо оно одкрывать горячу любов нашых людей ку традіціям отців, но в першім ряді ку терпячому Хрістови.
Приклад штиридцятьдньового посту маме од самого Спасителя, котрый ся в Йорданьскій пустыні 40 днів постив і бойовав протів покушіням діявола. Слова, котрыма паралізовав понукы діявола нас ведуть до познаня нелем смыслу посту, но і смыслу жывота.

• Kádô ty Syn BoÏyj, povádÏ tomu kamán[, naj sä stane xlábom."*sus jomu odpováv slovami: <Q napisane, Ïe nelem zo samoho xlába bude ãolovák Ïyti, no á z kaÏdoho BoÏoho slova."
• A dáävol ho vyváv na vysoku horu, ukazav mu v qdnám momentá v‰ytky carôstva cáloho svátaá pováv jomu: <Dam tá v‰ytku totu mácô á \x slavu, bo ona q dana má a ä qj dam, komu zaxoãu.
  Kádô sä má tody pokloni‰, v‰ytko bude tvoq."
  A *sus mu odpováv slovami: <Boã od mene, satane, bo q napisane: - Svojomu Gospodu Bohu sä bude‰ klanäti a jomu qdinomu bude‰ sluÏyti! -"
• Potám ho priváv do Qrusalima, postaviv ho na verôxnq uhlo xrama á pováv jomu: <Kádô ty Syn BoÏyj, verôhnij sä odty dolov!Bo q napisane: - Svo\m anhelam nakazav o tobá, Ïeby tä xranili. -
  A tyÏ: - Ponesutô tä na rukax, Ïeby tvoä noha nikoli ne zavadila o kamánô. -"
  *sus jomu odpováv slovami: <PovádÏene q: - Ne bude‰ poku‰ati svoho Gospoda Boha! -"

Діявол тестовав на Хрістови слабины людьского бытя: жалудок, сердце і розум. Про каждого чоловіка тоты місця можуть быти жрідлом слабостей. Діявол ся надіяв, же праві там переможе Божого Сына в людьскім тілі. Не обстав! Роля чудесного пекаря, донатора ці каскадера під тактовков діявола зістала потенціялным слабодухам. Хрістос перемагать діявола свойов премудростьов і свідчіть, же сила, котру давать Бог своїм вірным є способна міцніти і в людьскых слабостях.
о.Крайняк